lunica píše

Vojna je zlá. Celkom a od základu. Od prvej myšlienky, ktorá vedie k jej vzniku, až po zmätené vety, ktorými sa detné deti osobných účastníkov snažia prispôsobiť jej význam svojej dobe.

Máme pred sebou mozaiku obrovských rozmerov. Mozaiku zloženú z dielikov, ktorých počet a vzájomné prepojenie nemožno ani len odhadnúť, nieto spočítať a vtesnať do štatistiky.

Ak sa pozrieme zblízka na jeden dielik, uvidíme kúsok osudu jedného človeka, ale nie celého zla, zvaného vojna.

Celok je tvorený detailami, detail netvorí význam celku.

Je scestné hodnotiť vojnu na základe jedného osudu človeka.

Mala šestnásť. A radšej zvolila smrť, ako by mala byť znásilnená.

Má šestnásť. Žije ako jej diktuje doba, oprostená od morálnych zásad a prejavov základnej slušnosti a úcty k sebe samej.

Mala šestnásť. Mladučká Yoko, ktorá sa tešila z augustového dňa v Nagasaki. Svojho posledného v živote. Nemala šancu voľby.

Mala šestnásť. Svetlovlasá Hilda, ktorá zbožne počúvala slová Vodcu, bezvýhradne im verila a túžila po naplnení svojho poslania – rozšíriť počty čistej árijskej rasy.

Bude mať šestnásť. Moja vnučka. A ja budem šťastná, ak bude v tomto veku riešiť svoje prvé lásky, nemožných rodičov… a nebude postavená pred žiadnu voľbu.

Dnes už by sme priamych účastníkov 2. svetovej vojny hľadali veľmi ťažko. Ale ešte stále je tu generácia, ktorá ich spomienky a názory počúvala priamo z ich úst.

V doline, ktorou sme často prechádzali keď som bola dieťa, som videla protitankové betónové zábrany. Mali zadržať nemecké tanky.

V kraji, kde žijem dnes, najstarší chlapi kedysi často spomínali a hrdo ukazovali miesta, kde boli postavené guľometné hniezda, odkiaľ „pálili do nemca“.

Moja stará mama bola počas vojny dieťa a spomínala na „pobyt“ nemeckých i ruských vojakov. Nemecký dôstojník, ktorý bol ubytovaný v ich domčeku, vraj nosil deťom čokoládu a dokonca pomáhal ošetrovať drobné zranenia detí. Bol to lekár, povolaný do vojny a iste mu chýbala rodina, ktorú musel nechať v Nemecku.
Pred Rusmi vraj museli všetko skrývať.
Zažila i 68 rok, zažila 89 rok. Žije doteraz.
Ale nikdy som ju nepočula povedať, že Rusi boli tí zlí a Nemci dobrí.

Nemci sa na vojnu pripravovali roky a v rámci nemeckej dôslednosti mali prepracované zásobovanie i dopravu. Na území Slovenska boli len „za rohom“ od domova.
Rusi sa ocitli o kus ďalej. Armáda chlapov a chlapcov, povolaná na obranu.

Ak sa zbraň dostane do rúk človeka, ktorý ju nedokáže ovládnuť, ale nechá sa ovládať zbraňou, je to zlé. A je to zlé v každej dobe. Choré presadzovanie moci.

Byť vojakom je nevďačné postavenie. A je celkom jedno, či sa jedná o vojaka na strane víťaza, či porazeného. Agresora, či obrancu. Čas a drastické podmienky prežívania nemilosrdne stierajú rozdiely. Ostáva len človek. Vedený vierou v spravodlivosť svojho konania… zotrvačnosťou… strachom… prebudenými pudmi…
Dejiny vraj píšu víťazi. Povedala by som, že nielen víťazi, ale aj kadejakí príživníci, ktorí potrebujú navodiť vhodnú atmosféru a o skutočných udalostiach im bolo len povedané.

Na mozaiku príbehov z vojny sa treba pozerať s odstupom. Aby sme ju videli ako celok. Aby sme pochopili kde tkvie jej počiatok, jej zlo a komu mala poslúžiť.
Ale zas nie moc z diaľky, pretože potom sa do výhľadu priplietajú nánosy lží a účelových manipulácií a zastiera ju závoj propagandy.

———————————————

Nikdy nebude mať šestnásť. Maličké dievčatko, ktoré ako každý všedný deň prišlo do základnej školy v meste Newtown, ale domov sa už nevrátilo.

Mali šestnásť. Mary Ann, Norma Jane, Margaretha, Ľudmila, Martina… Ženy, ktoré museli zomrieť, ale pravá príčina smrti, či identita vraha, je zahalená tajomstvom…*

———————————————

* Mary Ann Nichols , Norma Jane Baker, Margaretha Geertruida Zelle, Ľudmila Cervanová…

Inšpirácia – marbi a jej článok.