lunica píše

Na základnej škole, ešte za čias socializmu, som mala spolužiačku, volajme ju napríklad Julka, ktorá sa od nás ostatných v triede trochu odlišovala.

Julka bola jedináčik, kým my sme mali jedného či dvoch súrodencov. Žila s rodičmi vo veľkom trojizbovom byte a mala vlastnú izbu, o ktorú sa nemusela deliť.

V škole sa učila na samé jednotky, bola vždy dokonale pripravená, chodila na angličtinu, na klavír, na tanečnú, bola pomerne tichá a už ako malá sa správala vážne, ako dospelá.

Julkina mama pracovala na významnom poste, šoférovala vtedy najnovší model škodovky a obliekala sa ako z módneho časopisu. Rovnako i svojej dcére dopriala oblečenie podľa časopisu, ktorý sa v tých časoch zháňal dosť komplikovane.

Nepamätám si už celkom presne, kde pracoval Julkin otec, ale vďaka svojmu zamestnaniu bol pracovne často mimo republiku.
Julkinu mamu si i po rokoch dokážem vybaviť, ale jej otca nie. Odchádzal na dlhé obdobia a jeho žena a dcéra sa museli prispôsobiť životu v odlúčení.
Cez prázdniny trávil nejaký čas s nimi a vtedy chodili na dovolenky k moru, v zime na lyžovačky.

Spomínam si, ako Julka rozprávala o pracovných úspechoch svojho otca. Nosila do školy pohľadnice z miest, kde sa práve nachádzal a odratúvala dni k jeho návratu. Otca mala postaveného na piedestále, ako vzor pre dokonalého princa na bielom koni.

S Julkou som po skončení základnej školy celkom stratila kontakt a len od spoločných známych som sa dozvedela, že život jej rodičov dlhé odlúčenia nezniesol. Rozviedli sa. Julka si prešla divokým vzťahom, rozchodom a posledné čo o nej viem, že mala pred svadbou s novým priateľom.

Snáď jej to vyšlo. Snáď našla svojho princa.

Dnešná doba priniesla niečo, čo bol kedysi jav celkom výnimočný. Oddeľovanie rodín.

Sotva si dvaja mladí založia rodinu, sotva si na seba stihnú zvyknúť, spliesť do pevného zväzku svoje priania, povahy, predstavy spoločného života, už je väčšinou muž donútený cestovať za prácou ďaleké kilometre, nezriedka za hranice Slovenska.
Žena ostáva s deťmi a muž sa pretĺka po ubytovniach. V krátkych spoločných dňoch si budujú svoje vlastné bývanie, na ktoré muž v odlúčení zarába.

Prejde pár rokov, spoločný dom je postavený, deti dorastú do veku, kedy začnú chodiť do škôlky, školy a žena sa vracia do práce.

Život rodiny sa dostane do koľají, v ktorých hrkoce roky.

Až jedného krásneho dňa muž i žena zistia, že si každý žije svoj vlastný život a okrem spoločných detí ich spája už iba hypotéka.

Premárnené roky, kedy mali spoločne budovať svoj vzťah, sú preč. Vzťah sa u mnohých dá zachrániť, ak sú obaja partneri ochotní urobiť ústupky. Ak im záleží na spoločnom živote, na manželovi, manželke, pokiaľ ich vzťah neštrbia vážne rozdiely, ešte vždy môžu spojiť oddelené cesty do jednej a spoločne kráčať za rovnakým cieľom.

Lenže sme ľudia. So svojimi nedostatkami a chybami. Nie všetci dokážeme opustiť svoje predstavy o živote a pripustiť, že i ten druhý môže mať pravdu.

Ťažko povedať, koľko viny možno pripísať na účet oddelených rodín.

Nedávno mi jedna známa povedala : „Ja som sa nevydávala preto, aby som večery trávila sama.“

Má tri malé deti, manžela pracovne takmer neustále mimo Slovensko a plánuje zbaliť kufre a presťahovať sa za more.

Ďalšia známa žije roky v Írsku a dôvod sťahovania bol identický. Nechcela prísť o rodinu.
Poznám i ženy, ktoré svoje manželstvo ukončili pre neochotu manžela zapájať sa do chodu rodiny.

Muž po rokoch strávených mimo domova nedokáže fungovať v rámci rodiny. Bežné problémy ho zaťažujú.

Syn mojej susedy začal pracovať vo firme, ktoré má zákazky po celom svete. Chlapi odchádzajú na niekoľkomesačné turnusy. Síce si všetci zarobia viac ako nadštandardne, vidia kus sveta, ale nezvládajú návraty do bežného života. Namiesto toho, aby si s rodinou užili zarobené peniaze, rozvádzajú sa a ďalej si užívajú život slobodných mládencov.

Čo je teda receptom na súdržnú a fungujúcu rodinu? Univerzálny návod poskytnúť neviem. Môžem iba rozvíjať svoje úvahy na tému nutnosti dochádzania za prácou, ktorá rodinu síce uživí, ale dokáže ju i rozdeliť.

Rodina mojej spolužiačky Julky sa rozpadla. Rodiny mnohých dievčatiek a chlapcov sa rozpadli. Aké základy o fungovaní rodiny si tieto deti odnesú do budovania vlastných životov? Prečo rodiny nemôžu žiť spolu tak, ako by rodina fungovať správne mala?
On ten známy obrázok zo socialistického šlabikára s názvom – Mama varí, otec číta noviny – má niečo do seba. Nie, milé feministky, nechcem ním povedať, že muž v domácnosti nemá žiadne povinnosti, ale tento obrázok hovorí aj o rodinnej pohode a o fyzickej prítomnosti otca.
Ak je matka nútená suplovať rolu otca vo výchove detí, bežnej údržbe domácnosti, či v nečakaných poruchách a problémoch, ktoré sa v živote vždy radi vyskytnú… možno časom zistí, že mužský element jej v navyknutom rozhodovaní vlastne prekáža a brzdí ju.
Ak otec prichádza domov na krátke obdobia, počas ktorých sa zmätene snaží zorientovať vo veku a počte detí, snaží sa pochopiť, že tá večne ulietaná osoba ženského pohlavia je jeho zákonitá manželka a nie kolega z práce… možno časom zistí, že bývanie na ubytovni má svoje výhody, pretože po príchode z práce tam rieši výlučne seba a značku obľúbeného piva.
Iste, nie všade rodina po nutnom odlúčení končí odcudzením. Ale počet manželstiev, ktoré končia rozvodom je alarmujúci. A deti v odkaze rodičov pokračujú. Čo odpozorovali, to prenášajú a rozvíjajú.

Riešením iste nie je sťahovať celú rodinu na miesto práce otca. Práca sa mení a na sťahovanie čo pol roka nemá náturu každý človek…

Rada by som popriala každej rodine, aby mohla spoločne tráviť čo najviac času, prežívať celkom obyčajné zážitky, ktoré majú pre rodinu stmeľujúce účinky. Pretože na prvom mieste nie je nové auto, ani dom, či dovolenka, dokonca ani tá lukratívna práca nie, ale ľudia, ktorí tvoria rodinu.