lunica píše

Nie, môj článok nebude o znižovaní veku, kedy je možné začať jazdiť ako vodič kamiónu. To by moja otázka smerovala inam. Aj keď, súčasný minimálny vek je 21 rokov. Je to dosť na to, aby chlapec dostal do rúk ovládanie niekoľkotonového kolosu?

Bývam v regióne, kde takmer denne plnia oba smery hlavného ťahu kamióny. Prechádzajú cez mesto, cez svetelné križovatky, priecestie a už roky prispievajú svojou hlučnou prítomnosťou ku kolapsu dopravy. Úsek cesty, ktorý ešte pred pár rokmi bolo možné prejsť autom za minútu, dnes trvá prejsť asi pätnásť minút. V tom lepšom prípade.
Vodiči kamiónov vytrvalo upchávajú križovatky a znemožňujú pripájanie áut z vedľajších ciest. Alebo preletia mesto na plný plyn, ignorujúc prechody a červené svetlá semaforu.
V zime je situácia ešte zaujímavejšia. Stúpanie za mestom mnoho kamiónov nedokáže pre poľadovicu zdolať. Vtedy kolóna odstavených kamiónov lemuje cestu desiatky kilometrov.
A či je jar, alebo jeseň, ťažké autá likvidujú povrch ciest a nervy domácich obyvateľov.
Na lepšie časy sa črtá stavbou diaľničného obchvatu. Len kedy to bude?
Dovtedy si ešte pánov v „tirákoch“ užijeme.

Už počujem námietky, že bez kamiónovej dopravy by som nemala čerstvé banány, alebo nový televízor, ale toto je naozaj debata na inokedy. Debata o rýchlej dobe a ľuďoch, ktorí potrebujú mať všetko a okamžite, sotva kliknú na tlačítko „kúpiť“.

Kamióny by mali mať namontované obmedzovače rýchlosti na maximum 90km/hod. (vraj…)
Len škoda, že mnohí páni kamionisti občas nepreleštia čelné sklo, aby videli na dopravné značky s číslami nižšími, ako spomínaná devädesiatka.
Cestou do práce som zažila nespočetne príhod s arogantnými vodičmi kamiónov. Už ste niekedy mali tesne za sebou kamión? Tým tesne myslím tak dva metre. A v kamióne nervózny pán, ktorému sa zdá, že sa vlečiete, hoci je cesta lemovaná značkami o obmedzenej rýchlosti na 60km/hod?
Tie značky tam neboli vždy, kedysi sa úsekom plnom zákrut dalo prefičať „devädesiatkou“, ale časté dopravné nehody donútili kompetentných konať a maximálna rýchlosť bola obmedzená.
Nervóznych pánov, ktorí majú špinavé čelné sklo a nedovidia na značky, som sa naučila ignorovať. Hoci používajú rôzne zastrašovacie metódy.
Prvá je lepenie sa nebezpečne blízko. Potom nasleduje nepríjemné blikanie diaľovými svetlami. Najhoršie je trúbenie.
Naposledy som zatrúbila i ja. Veď možno sa chcel iba hrať. Cesta je dlhá a komentovanie na sociálnych sieťach počas jazdy ho omrzelo. Je neosobné. Čo tak si povytrubovať na auto, ktoré ide podľa predpisov? Navyše na trápnom nehodovom úseku?
Zasvrbeli ma prsty a chcela som mu cez okno ukázať „páčika“ prostredníkom. Odolala som a napokon som natiahla iba ukazovák a ukázala na najbližšiu značku s číslom 60.
Asi pochopil, pretože hoci sa lepiť neprestal, s blikaním a trúbením skončil.

Všetko je o ľuďoch. A tak ako sa nájdu nezodpovední šoféri v osobných autách, na motorkách, v traktoroch… nájdu sa i v kamiónoch. A teda pardon, humorné historky o pánoch, ktorí si dlhé cesty spestrujú písomnou komunikáciou na internete, priamo počas jazdy, ma pobaviť nedokážu. Najmä ak dotyčný šoféruje niekoľkotonový stroj, ktorý by v prípade nutnosti nedokázal včas a bezpečne zabrzdiť, ani keby pridal brzdenie očami.
Akosi zabúdame, že na ceste nie sme sami.

Kto jazdí denne desiatky kilometrov na frekventovaných úsekoch, mi možno dá za pravdu. A možno nie. Záleží na uhle pohľadu. A výške, z ktorej pozerá na cestu.