Cestou do práce som si všimla bilbord. Neviem ako dlho tam stál a lákal na seba pohľady ľudí, reklamy sa snažím ignorovať a tie pri ceste zvlášť.
Ale stalo sa a spomínaná veta mi vŕtala v hlave.
Odsunula som na chvíľku pôvodne zamýšľaný politický podtext a zamyslela sa len nad samotnou vetou.
Na Slovensku žijem rada a s výnimkou občasných cestovateľských túžob som celkom spokojná, že žijem práve tu.
Moja spokojnosť ale spočíva najmä v charaktere krajiny. Prevahe lesov, zelene, vysokých hôr a množstva riek, potokov, potôčikov a studničiek.
Ak by som sa na slogan mala pozrieť z tohto pohľadu, výrazné zlepšenie života by určite nastalo po vyčistení krajiny od odpadkov.
Ale autor vety pravdepodobne nemal na mysli opätovné zavedenie Sobôt pracovnej cti, kedy sa v minulosti zvykli robiť upratovacie akcie. Aj keď, tento nápad by som ocenila a iste i podporila.
Tak za aké Slovensko, hodné radostného života, máme dať svoj hlas a podporu?
Rada by som žila na Slovensku, kde by sme s hrdosťou vyrábali vlastné potraviny. Na rodinný nákup by som sa vybrala do uličky s obchodíkmi s názvami, Pekáreň, Mäsiareň, Drogéria, Papiernictvo, Ovocie – Zelenina… zásobované prevažne miestnymi výrobcami, pestovateľmi, chovateľmi… Slová Supermarket, či Shoping centrum, by som mohla zahodiť do pomysleného koša a vysypať na smetisko dejín, medzi nepodarky.
Rada by som Slovensko, ktoré by nemuselo poslušne skákať do rytmu nezmyselných nariadení.
Rada by som Slovensko, ktorému by „Veľký Brat“ nenariaďoval, s ktorou krajinou sa kamarátime a s ktorou teda vonkoncom nie, komu budeme na rozkaz strúhať napudrované poklony a komu hroziť pästičkou.
Rada by som žila na čistom Slovensku.
Čo nám teda sľubuje spomínaná veta, burcujúca k referendu?
A je mi teraz celkom jedno, akej politickej príslušnosti je kolektív autorov, s ktorou svorkou práve vyje a proti komu kuje pikle. Pretože v politike je každý postoj stav dočasný a husto zahmlený.
Predstavu Slovenska, kde by mohli Slováci radostne žiť, napriek sľubom v nekonečnom množstve slovných variácií, kombinácií a farebných sprievodných úkazov, nedokážu naplniť roky.
Nuž neviem…
Budem sa musieť v budúcnosti dôslednejšie snažiť vyhýbať bilbordom s reklamami. Pretože, ako učím i svoje deti, reklamu potrebuje taký produkt, ktorý je sám o sebe nepredajný, alebo je to pekný šmejd.